Dobrovoľne som sám, hoci by som mohol byť či v spoločnosti rodiny alebo starých známych, no rozhodol som sa inak. Čo je vlastne správne?
Keďže som ostal sám mohol som si ísť aspoň pozrieť mojich rodičov. Lenže som si uvedomil, že je to hlúposť. Nemám s kým a kam ísť, tak si zrazu spomeniem na nich. Normálne by som si nespomenul. Je to dosť povrchné a tak som ostal dobrovoľne sám. V čajovni som pri konzumácii skvelého čierneho čaju ďalej rozoberal čo je vlastne správne. Ako vždy, sú dve možnosti :
Keď by som šiel za rodičmi, urobil by som im radosť, že som sa ukázal. Lenže nebolo to cielene, bolo to len kvôli tomu, že som ostal sám. Nechcel som im spraviť radosť, naopak len ich vlastne využiť. Stačí ak nabudúce budem mať kam ísť a už pre mňa nebudú zaujímavý.
Druhá možnosť je tá, pre ktorú som sa intuitívne rozhodol, je ostať sám. Sám, ale s istotou, že som sa zachoval čestne a nikoho nevyužívam. Je to možno trochu tvrdý postoj k veci, ale ja mám rád úprimnosť. Nebudem vytvárať ilúziu alebo robiť divadlo o tom, že som dobrý synček, ktorý prišiel navštíviť rodičov. Pri tejto variante však vzniká zasa otázka či to, že som úprimný vyváži to, že som mohol niekomu spraviť radosť svojou prítomnosťou.
Ako sa k tomuto staviate vy? Ktorú z možností by ste si vybrali, ako by ste sa zachovali. Po prípade ak Vás napadá nejaká alternatíva, podeľte sa s ňou.